5. 12. 2016 12:56

„Raz ma (otec) vzal do rezbárskej dielne  v Chvojnici. Založil ju (v roku 1890) a viedol Jozef Bossányi. Domácim priemyslom chcel aspoň trochu zmierniť nechýrne sociálne postavenie ľudu. Tomu slúžila aj rezbárska dielňa (na výrobu drevených hračiek), ktorá odchovala pekný počet nadaných rezbárov, ktorí so svojimi výrobkami pochodili kus sveta a zarábali na chlieb. V škole boli aj mrzáčikovia, ktorí miesto žobrania živili sa prácou ako osožní členovia spoločnosti. Toto všetko bolo zásluhou vynaliezavého, podnikavého a neúnavného muža Bossányiho. Bol vážený, obľúbený, chudej kostnatej postavy. Jeho šedivá hlava a dobrácka tvár vzbudzovala lásku, dôveru a úctu. V 64. roku svojho veku sa dal aktivovať ako profesor v Prievidzi. Po dvadsiatich rokoch som sa s ním zišiel ako spoluprofesor. Už bol zodratý, zhrbený.“ Tieto slová napísal významný slovenský katolícky kňaz Eugen Filkorn v knihe svojich spomienok Verný svojmu osudu na adresu človeka, ktorého spoznal už ako malý chlapec.

Jozef Bossányi pochádzal zo starého zemianskeho rodu. Narodil sa 5. októbra 1855 v Senici ako mladší syn urodzeného pána Vincenta Bossányiho a jeho manželky Štefánie. Tam ho aj na druhý deň pokrstili, dajúc mu mená Jozef Štefan. Ako desaťročný sa stal žiakom piaristického gymnázia v Nitre. Absolvoval tu šesť tried. Septimu a oktávu už navštevoval na rímskokatolíckom arcibiskupskom gymnáziu v Ostrihome, kde aj 3. mája 1873 zmaturoval. Nasledovalo štúdium v nitrianskom kňazskom seminári (za kňaza ho vysvätili v roku 1877) a na Filozofickej fakulte Kráľovskej maďarskej univerzity v Budapešti, kde bol aprobovaný 24. mája 1880 ako profesor latinčiny a gréčtiny, čím sa stal spôsobilý vyučovať tieto predmety na stredných školách s vyučovacím jazykom maďarským. V tom čase už bol v školských službách. Jeho prvým pôsobiskom bolo nitrianske gymnázium, ktoré kedysi sám navštevoval. Učil tu od 1. októbra 1877 do 30. septembra 1882. Nasledujúci deň, 1. októbra 1882, sa stal farárom v Novákoch a bol ním až do konca roka 1898. V Novákoch potom žil aj naďalej ako penzionovaný farár až do 31. augusta 1912, keď sa dal aktivovať do školskej služby a na základe výnosu Ministerstva školstva a národnej osvety sa stal 16. septembra 1919 dočasným a neskôr zmluvným profesorom Kráľovského katolíckeho gymnázia v Prievidzi. „Sľub vernosti republike československej“ zložil 3. februára 1920 do rúk vtedajšieho riaditeľa školy, ktorým bol Jan Šindelář. Vyučovanie definitívne zavesil na klinec v roku 1925.

Na fotografii Jozef Bossányi sedí uprostred, medzi kolegami z prievidzského gymnázia. Fotografia je z roku 1920.

Jozef Bossányi zostal v pamäti ľudí nielen ako gymnaziálny profesor a katolícky kňaz, ale najmä ako nevšedný milovník hornonitrianskej prírody. Neskorší minister školstva Jozef Sivák, ktorý v tom čase pôsobil v Prievidzi ako „škôldozorca“, o ňom vo svojich spomienkach napísal: „Človek veľkých a širokých vedomostí, a najskromnejší azda v celej pyšnej Nitrianskej župe, horlivý pestovateľ prírodných vied Jozef Bossányi, zdá sa, len on porozumel horám, našiel si k nim srdečný vzťah, žil a cítil s nimi, nadviazal priateľstvo, navštevoval ich; jeho najmilším druhom spomedzi nich bol Kľak. Hoci vekom blížil sa k sedemdesiatke, zdravý, rezký, bodrý, napchajúc si vrecká chlebom a sušeným ovocím, slivkami a hruškami, s palicou v ruke vydal sa na túru, rovno na Kľak, strmý a vysoký. Túlaval sa po horách, botanizoval na stráňach pod Reváňom, hľadal rarity bylín... Ako pravý turista chodieval najradšej sám – akoby bol žiarlil na každého, kto by sa bol odvážil na jeho lásku, na Kľak.“

Jozef Bossányi spolu s Jozefom Sivákom založili 7. marca 1923 Odbor klubu československých turistov v Prievidzi. Stál aj pri zrode zrubovej chaty na Kľaku, na ktorej financovaní sa podieľal a ktorú po ňom aj pomenovali Bossányiho útulňou. Slávnostne ju otvorili 5. júla 1923. Presadiť tento zámer nebolo vôbec jednoduché, no nakoniec sa podarilo presvedčiť prievidzské zastupiteľstvo, zložené „v najväčšej čiastke z roľníkov“. A tak prievidzské noviny Náš kraj 15. júna 1923 mohli skonštatovať, že zastupiteľstvo „predsa malo na zreteli, že tí výletníci najviac u našich kupcov napĺňajú svoje vrecia a pre našich obuvníkov derú svoju obuv na skalnatom Kľaku.“ Týmto však stavebný ruch „pod strechou hornej Nitry“ neutíchol. 5. mája 1931 bolo daná do užívania nová turistická chata pod Reváňom, vznikajúca opäť pod patronátom a s finančných prispením Jozefa Bossányiho, ktorý na otázky turistov odpovedal takto: „Mojím dávnym želaním bolo toto dielo predovšetkým na slávu Pánu Bohu a zdravie ľudí zhotoviť. Na úctu lurdskej Panny Márie mienim tu postaviť jaskyňu, aby v tejto nádhere prírody boli ľudia upomínaní k Bohu.“

Jozef Bossányi zomrel 4. decembra 1946 v Nitrianskom Pravne. Mal 91 rokov. Jeho dlhoročný priateľ, kolega a riaditeľ prievidzského gymnázia Ján Žirko o ňom napísal: „Keď teraz listujem v pamätiach o tebe, vidím, že veru úspech nebol tvojím druhom. Pripadol ti osud priekopníkov, ktorí prichádzajú, aby spravili cestu tým druhým, ak nie tretím, shrnujúcim ovocia prác prvého. No zato si nebol nikdy nešťastným, lebo si nehľadal vonkajší lesk a uznania. Šťastie tvoje plynulo z povahy a z toho, že si si volil povolanie kňazské. Veď čo by bolo bývalo s tebou pri tej skromnosti a beznáročnosti, keby si sa nebol utiahol medzi hradby, kde platia aj vlastnosti tichého ducha... Mnoho premnoho iniciatívnych myšlienok vyšlo z tvojej hlavy, mnoho šľachetných popudov zo srdca, ešte viac zlatôk a korún z tvojho vrecka, ale jedno nikdy nepochodilo od teba: pohoršenie. Kiežby si mal mnohých nasledovníkov medzi nami žiakmi, priateľmi a oltárnymi bratmi tvojimi.“

Jaroslav Perniš

---