28. 11. 2016 21:47

Hovorí sa, že všetci musíme stvoriť príbeh, ktorý dá zmysel nášmu životu. Helene Neumannovej, rod. Kovalčíkovej, ktorej som venoval tento príspevok, sa to podarilo. Narodila sa 26. marca 1898 v Handlovej ako prvorodená dcéra tamojšieho obvodného lekára Antona Kovalčíka z oravskej dedinky Zubrohlavy a jeho manželky Márie Malvíny Kissovej z Prievidze. Pri krste jej dali tri mená: Helena Malvína Jozefa. Tri mladšie sestry uzreli svetlo sveta už v Prievidzi, kde sa ich otec stal okresným lekárom. Po absolvovaní dievčenskej ľudovej školy v Prievidzi chodila jeden rok do meštianskej školy. V tom čase zložila doplňovaciu skúšku do štvrtej triedy Kráľovského katolíckeho gymnázia v Prievidzi, kde študovala súkromne ďalších päť rokov ako privátna žiačka. Zmaturovala 1. júna 1916 a stala sa vôbec prvou ženou, čo na tomto gymnáziu zložila skúšku dospelosti.

Svoje kroky potom nasmerovala do Budapešti, kde na Filozofickej fakulte Kráľovskej maďarskej univerzity študovala v rokoch 1916 až 1922. Tam ju aj zastihli udalosti spojené s koncom prvej svetovej vojny a vznikom Československej republiky. Napriek tomu v budapeštianskom štúdiu pokračovala ďalej. Základnú skúšku z dejepisu a zemepisu vykonala v máji 1918, odbornú skúšku z týchto predmetov v máji 1921. Poslednú skúšku z pedagogiky absolvovala v decembri 1922, čím svoje vysokoškolské štúdium v Maďarsku zavŕšila. Diplomom, datovaným 12. decembra toho roku, ju vyhlásili za spôsobilú vyučovať zemepis a dejepis na stredných školách s maďarským vyučovacím jazykom. A na dôvažok, vykonaním rigoróznych skúšok z histórie v júni 1922 dokonca získala aj oprávnenie používať akademický titul doktor filozofie (PhDr., philosophiae doctor).

Po návrate domov nezačala hneď učiť, lebo musela najskôr požiadať o uznanie (nostrifikáciu) svojho vzdelania, ktoré oficiálne získala v zahraničí. Svoju žiadosť adresovala 24. januára 1923 na Ministerstvo školstva a národnej osvety v Prahe. V tom čase už bola poslucháčkou tamojšej Karlovej univerzity. V nej zdôvodnila svoje štúdium v Maďarsku takto: „Že som ešte v štvrtom roku trvania republiky v Pešti študovala a nie na universite v Československej republike, to zapríčinily jedine moje neblahé hmotné a rodinné pomery a neni tomu príčina snáď národná ľahostajnosť. Moja matka je bezmajetná vdova (Helenin otec nečakane zomrel v roku 1915), z nepatrnej penzie živorí s dvoma nezaopatrenými deťmi. Ja som bola utisnutá na pomoc svojho strýca, ktorý v Pešti býva a umožnil moje štúdia (u neho som bývala a stravovala sa), čo v prípade, keby som bola študovala v mojej domovine, by nebol mohol učiniť pre valutné problémy. Všetky svoje sily chcem tomu národu venovať, z ktorého pochádzam, a aby som úlohu moju čim dôkladnejšie previedla, nateraz som posluchačkou pražskej univerzity.“  Výnosom zo 4. apríla 1923 Ministerstvo školstva a národnej osvety uznalo jej kvalifikáciu pod podmienkou, že úspešne absolvuje aj ďalšie skúšky, medzi inými aj skúšku z československého jazyka. Po ich vykonaní ju vedecká skúšobná komisia pre učiteľstvo na stredných školách diplomom, vystaveným  28. júna 1923 v Prahe, uznala za spôsobilú vyučovať dejepis a zemepis aj na vyšších stredných školách s československým vyučovacím jazykom. No s nostrifikáciou doktorátu Helena Kovalčíková nepochodila.

Teraz jej už nič nebránilo, aby vstúpila do školských služieb. Jej prvým (a zároveň jediným) pôsobiskom bolo gymnázium, na ktorom maturovala, len teraz sa volalo Československé štátne reálne gymnázium Fraňa Sasinku v Prievidzi. Na základe výnosu Referátu Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave z 29. septembra 1923 sa stala dočasnou profesorkou na tomto ústave. Do služby ju prijal vtedajší riaditeľ František Paulus, do rúk ktorého zložila 20. októbra 1923 služobnú prísahu, opakujúc po ňom hlasne a zreteľne slovo za slovom nasledujúci text: „Přísahám a slibuji na svou čest a svědomí, že československé republice budu vždy věrna a její vládě poslušna, že budu veškerý státní zákony zachovávati, všechny své úřední povinnosti dle platných zákonů a nařízení vykonávati pilně, svědomitě a nestranně, úředního tajemství neprozradím a ve všem svém jednání jen prospěchu státu a zájmu služby budu dbáti.“

Keď v ministerskom vestníku z roku 1924 vypísali konkurz na obsadenie definitívneho miesta profesora dejepisu a zemepisu na prievidzskom gymnáziu, Helena Kovalčíková neváhala a prihlásila sa. Nebola jediná. O toto miesto mali záujem aj ďalší uchádzači – Jaroslav Procházka zo štátneho učiteľského ústavu v Opave a Jaroslav Kolenatý zo štátneho reálneho gymnázia v Liptovskom Svätom Mikuláši. Riaditeľ František Paulus zvolal vtedy mimoriadnu poradu zboru, ktorá sa konala 23. júla 1924 „s cieľom zostavenia terna (rozumej poradia) zo žiadateľov o definitívne miesto profesora dejepisu a zemepisu pri tunajšom ústave“. Napriek tomu, že Helena Kovalčíková bola z nich najmladšia nielen vekom, ale aj služobne, bola „jednomyseľne všetkými hlasmi prítomných profesorov“ zaradená na prvé miesto, pričom jeden z argumentov znel, že je „rodená Slovenka a podporuje matku, s ktorou bydlí“. Definitívnou profesorkou sa stala 1. septembra 1924, ako vyplýva z ministerského výnosu vystaveného o jedenásť dní neskôr. Od tohto okamihu bola nerozlučne spätá s prievidzským gymnáziom až do svojho odchodu do výslužby. Na rozdiel od iných svojich súčasníkov sa vyhla ustavičnému prekladaniu z jedného profesorského miesta na druhé, a mohla celý svoj profesionálny i osobný život spojiť s Prievidzou.

Vypuknutie druhej svetovej vojny a rozdelenie Československa priniesli do jej života mnoho zmien. Rozhodnutím vlády Slovenskej krajiny z 19. decembra 1938 v zmysle dohody s ústrednou vládou z 12. novembra z toho istého roku boli českí profesori daní k dispozícii Českej krajine. Helena Kovalčíková sa musela rozlúčiť s mnohými kolegami, ktorí v Prievidzi učili dlhé roky. K výraznej zmene došlo aj v jej súkromnom živote.  Uprostred vojnového virvaru, v sobotu 12. júla 1941 v Prievidzi sa vydala. Mala štyridsaťtri rokov a jej manželom sa stal o jedenásť rokov starší bojnický obvodný lekár Ján Samuel Neumann rodom z Čadce. Zosobášil ich prievidzský farár Emanuel Schubert. Svedkami tejto udalosti bol riaditeľ prievidzského gymnázia Ján Žirko, osobný priateľ oboch novomanželov, a nevestin švagor, hlavný finančný radca Ľudovít Ferjenčík, manžel jej najmladšej sestry Kláry.

Helena Neumannová s manželom Jánom Samuelom Neumannom.

Dva mesiace po tejto nečakanej a prekvapujúcej svadbe, ktorá v mnohom, ako možno vydedukovať z udalostí, čo po nej nasledovali, pripomínala skôr sobáš z rozumu,  uzrel svetlo sveta Židovský kódex, čiže nariadenie o právnom postavení Židov v Slovenskom štáte. Protičeské nálady vystriedali tie protižidovské. Helenin manžel bol židovského pôvodu. Prvý raz sa oženil s katolíčkou Rozáliou Poljakovou z Budapešti. Z náboženského hľadiska šlo o zmiešané manželstvo, ktoré bolo – povedané cirkevným jazykom – 1. mája 1935 sanované od koreňa (sanatio in radice) keď sa dal pokrstiť. Do zväzku s Helenou teda vstupoval po smrti svojej prvej manželky oficiálne už ako katolík. Jeho synovia Pavol a Juraj tiež prijali sviatosť krstu a dokonca požiadali v roku 1942 aj o zmenu priezviska z pôvodného Neumann na Novák. Bola to vtedy jedna z možností, ako sa vyhnúť prenasledovaniu a deportáciám do koncentračných táborov. Sama Helena sa v roku 1942 stala krstnou matkou manželovej netere Kláry, dcéry jeho brata Žigmunda Jozefa Neumanna, ktorého krstným otcom bol zasa jej bratranec Zoltán Kiss.

Jej manželovi sa dokonca podarilo dosiahnuť výnimku, aby aj naďalej mohol vykonávať lekársku prax a vyhol sa odsunu, a to vďaka vtedajšiemu ministrovi školstva a národnej osvety Jozefovi Sivákovi, ktorého Helena poznala ešte z čias, keď v Prievidzi pôsobil ako školský inšpektor. Dôkazom toho je list jej manžela, datovaný 1. januára 1943 v Prievidzi, ktorý mu adresoval:  „Dnes na prahu Nového roku hlboko dojatý znovu a znovu ďakujem Vám za všetko, čo ste pre moju rodinu a pre mňa konali. Pripomínam si to každý deň, že len Vám môžem ďakovať za to, že som tu, že som bol ušetrený prenasledovania, poníženia, ba aj úplného zničenia existencie. Teraz ste zachránili aj môjho brata a otca. Aj tento 92-ročný starec vie dobre, že jedine Vám vďačí za to, že svoju životnú púť môže dokončiť v pokoji tu a nie v hrôzach deportovania. Tak ako my, aj on sa modlí za Vás k nášmu jedinému Bohu.  Jeho prosby, vyvierajúce z jednoduchého, ale úprimného srdca dozaiste nájdu cestu k Najvyššiemu.“

Po potlačení Slovenského národného povstania v septembri 1944 sa aj Židia, ktorých chránili výnimky, začali obávať o svoj život. Týkalo sa to aj Heleninho manžela a jeho najbližších príbuzných. Skryl sa so synom Pavlom (mladší syn Juraj vtedy už nežil, nakoľko zahynul niekoľko mesiacov predtým počas bombardovania Bratislavy), otcom, bratom a jeho rodinou a dvoma desiatkami ďalších Židov do bunkra v horách nad dedinou Kanianka, kde vyčkali až do oslobodenia. Prežili vďaka tamojšiemu horárovi, ale aj vďaka dômyselnej sieti informátorov a zásobovačov, súčasťou ktorej bola aj samotná Helena.

V roku 1951 odišla do výslužby. Ovdovela 3. marca 1964, keď jej manžela sklátila rakovina pečene. Pochovali ho na miestnom cintoríne v Prievidzi, do hrobu, kde spočinuli jeho prvá manželka Rozália a mladší syn Juraj. Helena mala pred sebou ešte dvadsaťdva rokov života. Jej srdce prestalo byť pred tridsiatimi rokmi 1. novembra 1986...

Jaroslav Perniš

---