Takmer zabudnuté 350. výročie

8. 11. 2016 11:48

Už takmer dva roky chodím po archívoch, kde hľadám, pátram a znovu objavujem informácie o udalostiach a ľuďoch, spojených s prievidzským štátnym gymnáziom, ktorého 100. výročie vzniku si budeme pripomínať v roku 2019. Tak som sa zameral na číslicu 9 v tomto letopočte, že mi takmer úplne z hlavy vypadla iná, nie menej významná číslica 6 v letopočte 1666. Je tam dokonca trikrát a napriek tomu som na tento rok (a nielen ja) takmer úplne zabudol.

A čím je tejto letopočet taký dôležitý? Dňa 17. februára 1666 vo Viedni uzrela svetlo sveta listina, ktorá bola „základom veľkej školskej slávy mesta“ Prievidze, napísal Mikuláš Mišík. Signatármi práve podpísanej dohody, ktorá umožnila vznik piaristického gymnázia v našom meste, boli grófka Františka, vdova po Pavlovi Pálffym, majiteľovi Bojnického panstva, a Václav Opatovský, poľský provinciál rádu piaristov. V marci prišli do Prievidze na jeho pokyn Pavol Frankovič Horváth a František Hanák, členovia kolégia piaristov v poľskom mestečku Rzesz. Ubytovali ich na Bojnickom zámku. Zatiaľ čo František Hanák tu hneď začal učiť deti panských úradníkov a zemanov z okolia, Pavol Frankovič mal na starosti novostavbu kostola, kláštora a priestorov školy.

Na základe grófkinho poverenia kúpil stavebný pozemok od mešťana Lukáča Hlaváča v bezprostrednej blízkosti obvodu námestia na bojnickej ceste, na ktorom stál starý mestský pivovar. Staviteľ Antonio Biberelli následne vymeral 12. augusta 1666 miesto stavby a 28. augusta 1666 bol s veľkou slávou položený jej základný kameň. V októbri sa rehoľníci presťahovali z Bojníc do Prievidze. Príbytok im poskytol na námestí istý mešťan menom Huivald, kým nebude dokončená stavba kláštora. Vyučovať začali 8. novembra 1666 na mestskej radnici, kde získali vhodné miestnosti. Dnes, 8. novembra 2016, si teda pripomíname 350. výročie začiatku vyučovania piaristov v našom meste.

Zoštátnením tohto piarististického gymnázia v roku 1919 vzniklo to, ktoré dnes nesie názov Gymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského. Ale to už je iný príbeh...

Jaroslav Perniš